Podobné články

Cukrovka (diabetes)

Cukrovka (diabetes) je chronické, doposiaľ nevyliečiteľné ochorenie, ktorého výskyt celosvetovo ale aj v Slovenskej republike neustále narastá. Vyznačuje sa chronicky zvýšenou hladinou cukru v krvi. Zvýšenie hladiny krvného cukru (hyperglykémia) je následkom poruchy vylučovania inzulínu a/alebo účinku inzulínu v cieľových tkanivách. Zvýšené hodnoty krvného cukru v priebehu rokov vedú k poškodeniu ciev. Postihnutie malých ciev (diabetická mikroangiopatia) sa prejavuje zhoršením zraku, poškodením funkcie obličiek a nervov. Zmeny na veľkých cievach (diabetická makroangiopatia) zapríčiňujú nedokrvenie končatín, srdca a mozgu.

Ochorenie sa vyskytuje v dvoch rôznych formách (diabetes 1. a 2. typu).

V prípade diabetu 1. typu (DM1) ide o absolútny nedostatok inzulínu. Ochorenie sa začne zvyčajne pomerne náhle v detstve, v období dospievania alebo v ranej dospelosti.

Diabetes 2. typu (DM2) je predovšetkým ochorením v strednom veku a v starobe. U osôb s nadváhou vzniká ešte skôr. DM2 sa rozvíja niekoľko rokov vzhľadom na existujúce riziká, ako sú obezita, porucha metabolizmu tukov, vysoký krvný tlak, nedostatok pohybu a rezistencia na inzulín.

Akým spôsobom je možné prispieť k liečbe?

1. Mikronutrienty

Medzi základné mikronutrienty využiteľné pri podpore dlhodobej liečby diabetu patria predovšetkým chróm, zinok, vitamín E, vitamín B1 a vitamín D.

Chróm

Trojmocný chróm je nevyhnutný pre udržanie normálneho glukózového metabolizmu. Chróm sa zúčastňuje nielen v procesoch spojených s kontrolou hladiny cukru v krvi, ale aj pri metabolizme lipidov (tukov), znižovaní telesnej hmotnosti a hustoty kostí. Normálne množstvo chrómu je 25 μg pre ženy a 35 μg pre mužov. Rizikové faktory, ktoré poukazujú na to, že pacientovi môže chýbať chróm sú hyperglykémia, glykozúria, príjem nízkokalorickej diéty a vyšší vek. Chróm zvyšuje a zosilňuje pôsobenie inzulínu. Pre správne vstrebávanie je vhodný pomer zinku a chrómu.

Zinok

Dvojmocný zinok podporuje správnu funkciu inzulínu a spoločne s chrómom sa spolupodieľa na správnom vstrebávaní glukózy z krvi do periférnych tkanív. Zinok je nevyhnutný aj v procese sekrécie inzulínu beta-bunkami pankreasu a tiež sekrécie glukagónu alfa-bunkami pankreasu. Podobne ako nedostatok chrómu môže aj nedostatok zinku prehlbovať stav inzulínovej rezistencie. Zinok taktiež napomáha udržiavať normálnu hladinu cholesterolu v krvi. Bežná denná dávka zinku u dospelých osôb s DM2 je 25-50 mg.

Vitamín E

Pacienti s cukrovkou majú znížené hladiny antioxidačných látok (predovšetkým vitamínu E) a zároveň majú aj ich zvýšenú potrebu. Nedostatočná kontrola cukrovky (hyperglykémia) sa spája so zvýšenou tvorbou markerov oxidatívneho stresu. Vitamín E neutralizuje voľné kyslíkové radikály vznikajúce počas normálnych procesov v bunke, ochraňuje bunkové membrány a zohráva úlohu aj v metabolizme tukov ovplyvnením lipoproteínu LDL. Bežná dávka vitamínu E u dospelého človeka je 200 – 400 IU.

Vitamín B1

Pre správnu funkciu nervových buniek je nevyhnutné dostatočné zásobovanie vitamínom B1. Pri zvýšenej hladine glukózy sa zvyšuje potreba vitamínu B1. Stav dlhodobej hyperglykémie navyše poškodzuje nervové bunky na periférii, čo vedie k rozvoju diabetických neuropátií.

Vitamín D

Osoby trpiace nadváhou a obezitou majú zvýšenú potrebu suplementácie vitamínu D. Keďže nadváha a obezita sú štandardnou komorbiditou DM2, je vhodná suplementácia vitamínom D3 aj nad rámec mesiacov s nižšou intenzitou slnečného žiarenia. U vitamínu D sa predpokladajú tiež ďalšie pozitívne metabolické účinky súvisiace s diabetom a jeho komorbiditami. Bežná dávka vitamínu D3 u dospelých osôb by sa mala pohybovať od 1.000 do 4.000 IU.

2. Náhradné sladidlá

Ako náhradné sladidlá označujeme látky, ktoré sa používajú ako náhrada sacharózy, avšak majú nižšiu energetickú hodnotu. Podľa pôvodu rozlišujeme prírodné a syntetické sladidlá.

Medzi prírodné sladidlá patria alkoholové cukry (sorbitol, manitol, xylitol, maltitol, laktitol, izomalt a erytritol), monosacharidy (fruktóza, tagatóza), oligosacharidy (predovšetkým fruktooligosacharidy vznikajúce hydrolýzou inulínu), glykozidy (predovšetkým steviozidy) a proteíny (taumatín, monelín).

Napriek tomu, že použitie prírodných náhrad sacharózy predstavuje výrazne nižšie riziká ako je tomu u syntetických sladidiel, ich použitie vo zvýšenej miere je tiež spojené s výskytom nežiaducich účinkov, a preto by malo byť regulované.

Syntetické (umelé) sladidlá sú pripravované chemickou cestou a nemajú nič spoločné s cukrom, len vyvolávajú chuťový vnem, pričom priamo neovplyvňujú glykémiu. Medzi používané náhradné sladidlá radíme aspartám, acetsulfám-K, sacharín, cyklamáty a sukralózu. Často sú využívané v potravinárstve.

Používanie náhradných sladidiel by však malo byť významne obmedzované, nakoľko síce nemajú priamy vplyv na glykémiu, avšak môžu sa spolupodieľať na rozvoji a prehlbovaní inzulínovej rezistencie.